Ked sa hanbim, ze som biela

Poviem vam jeden osobny pribeh, ktoreho som bola nedavno svedkom a lezi mi hlboko v zaludku. Poznate ten pocit, ked si neskor vycitate, ze mal som povedat/urobit to a to a neurobil som. Tento pocit mam uz niekolko mesiacov a mozno aj preto davam tento pribeh do pismenok s nadejou, ze sa mi hadam ulavi.

So svojou 17 mesacnou dcerkou som sa v jedno horuce letne popoludnie, v jednom malom mestecku na Slovensku, v ktorom sme boli na navsteve u babky, sli hrat na detske ihrisko, ktore bolo z casti sucastou letnej terasy jednej restauracie. Ako sme sa blizili, uz z dialky sa na mna usmievala asi 14rocna ciganocka a brala svoju 2 rocnu neterku prec so slovami: 'pod uvolnime smykalku pre dievcatko'. Ja som jej na to, ze sa mozu smykat spolocne, ved su v podobnom veku tak sa hadam aj spolu zahraju. Slovo dalo slovo a zacali sme sa rozpravat o roznych veciach. Zistili sme, ze moja dcerka ma rovnake meno ako ona, povedala mi v akom pribuzenskom vztahu je s dalsimi deckami ktore po ihrisku pobehovali a kde byvaju. Okrem asi 6 deticiek tam s nimi boli aj dve dospele zeny, ich matky. Deti sa spolu hrali a bolo mile pozorovat ako davaju pozor na moju malinku, aby sa jej nieco nestalo. Zrazu som si zacala uvedomovat ako sa nas vsetci podvedome strania. 'Ostatni' ma zacali povazovat za jednu z nich, hoci som 'biela' a na chvilocku som mohla na vlastnej kozi zazit, aky maju zivot cigani u nas na Slovensku. No poviem vam, ze nebolo to nic prijemne. Pokukovanie, odtahovanie deti od 'nas', neverbalny odpor k mojej osobe a k mojej dcerke.

Situacia hadam vyvrcholila vo chvili, ked sme sa presunuli k pieskovisku a starsie deti sa zacali ohadzovat pieskom. Pridali sa aj ostatni a nastala 'piesocna' vojna plna detskeho smiechu a dzavotu. Hoc sa mamicky snazili deti trosku usmernovat, i ked mala som pocit, ze sa same na tom zabavaju spolu so mnou, a robia to len ako formalitu, decka neprestavali. Zrazu som zacula pohundravanie spoza chrbta od mladeho otecka, ktoremu sa to zjavne nepacilo. Sedeli pri stole s kofolou asi 6ti mladi, mamicky a oteckovia s deturencami pobehujucimi okolo nich. Vsetci boli ako vystrihnuti z modneho casopisu, kde kazdy vlas na hlave mal svoje miesto. Napokon pan otecko s velkymi svalmi vykukajucimi spoza natiahnute bieleho Tomi Hilfiger tricka po tom co vyfukol cigaretovy dym zhucal: 'Ale uzaj prestante hadzat ten piesok ciganiska jedne!'
Bola to taka facka z jasneho neba, pozrela som sa na pana a nezmohla som sa co ani len na jedine slovko. Zmeravela som, v zilach mi stuhla krv a kym som sa spamatala, videla som uz len ako sa ta partia zabava na tom ako im dobre povedal na rozum. Ako ich vyhnal. Pan s velkymi svalmi si nalestil svoje ego na zenach a detoch a ja som sa tomu len prizerala akoby som bola v kine a predsa som mala taku velku sancu vyuzit toho, ze som biela!
'Ked si ticho v case krivdy, suhlasis s nou.' Toto som si nedavno na fb precitala a opat ma to zabolelo.

Obzrela som sa okolo seba, moj pohlad sa stretol s mamickou cigankou a ona akoby mi vravela: 'Nerob si z toho nic, nam to nevadi. Nijak nam neublizili. Ta sila a pokora v jej ociach bola neuveritelna.' Postavila sa a s velkou dostojnostou, opustila pieskovisko a deti utekajuc za nou to brali ako normu. Nikto to neriesil, nerozculoval sa, neutocil, nevzpieral sa. Bolo vidiet kto je tam najvacsia autorita.
Este stale aj pri pisani tychto riadkov mi stahuje hrdlo a tecu slzy. Mojim celom do buducna je, pocuvat viac svoje srdce a nebat sa.
Schylovalo sa k veceru a tak sme sa pomalicky pobrali naspat k babke, deti si zakyvali na rozlucku a pobrali sme sa prec, ja s pocitom hanby, ze som biela.